KOSTOL -SV. JAKUBA – v Levoči Kostol sv. Jakuba v Levoči patrí medzi najväčšie gotické chrámy na Slovensku. Je to živý chrám a veriacim slúži denne na bohoslužby už vyše 700 rokov ako farský chrám bývalého slobodného kráľovského mesta Levoče. Má bohatú históriu a je klenotnicou mnohých umeleckých pamiatok. Svedčí o tom aj fakt, že je trojnásobnou národnou kultúrnou pamiatkou. Okrem samotného chrámu ďalšou národnou kultúrnou pamiatkou sú diela známeho stredovekého rezbára Majstra Pavla z Levoče a diela barokového zlatníka Jána Szilassyho. Kostol je zasvätený sv. Jakubovi staršiemu, Apoštolovi, ochrancovi bojovníkov, pútnikov a robotníkov, ktorého si uctievala celá stredoveká Európa. Jeho sviatok sa slávi 25. júla. V ten deň sa v minulosti konali v Levoči veľké výročné jarmoky. Rímskokatolícky farský Kostol sv. Jakuba patrí k najvýznamnejším pamiatkam sakrálneho umenia na Slovensku. Kostol aj jeho interiérové vybavenie je národnou kultúrnou pamiatkou od roku 1965. Najobdivovanejší je hlavný oltár, ktorý je súčasne najvyšším gotickým oltárom na svete a jeho autorom je známy neskoro gotický rezbár Majster Pavol z Levoče. Oltár meria 18 metrov a 62 centimetrov. Okrem gotického oltára je národnou pamiatkou aj dielo Jána Szilassyho – monštrancie, kalichy a iné bohoslužobné predmety vyzdobené emailovým a tepaným dekorom, vykladané drahokamami a českými granátmi z druhej polovice 18. storočia.
Toto dielo bolo vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku roku 1992.
Hlavný oltár sv. Jakuba st. Apoštola
Je najvyšším gotickým oltárom na svete. Jeho výška je 18,62 m, čo zodpovedalo 60 levočským stopám, šírka je 20 levočských stôp. Zapĺňa priestor svätyne od podlahy až po klenbu. Vznikol v dielni Majstra Pavla z Levoče okolo rokov 1508-1510. Potom dlhšie “stál v dreve”, teda nepomaľovaný a nepozlátený.
Dokončený bol roku 1517. Obdivuhodný je nielen pre svoje rozmery. Vidieť na ňom, že Majster Pavol dokonale ovládal geometrickú harmóniu gotickej architektúry.
Celý je komponovaný podla sústavy kružníc a trojuholníkov, a preto pôsobí neobyčajne vyvážene. Každá vec má svoje presne určené miesto. Okrem toho majster celkom geniálne osadil tento obrovský oltár do priestoru pomerne malého presbytéria, čím sa zdá, že oltár s architektúrou splýva. Vytvára s ňou harmonický celok, dotvára ju. Zvláštnosťou tohto oltára je, že sa pri práci na ňom zišli viacerí vynikajúci umelci. Vynikajúci bol Majster Pavol, ktorý oltár navrhol, prepočítal a zhotovil hlavné sochy. Tak isto boli na úrovni aj jeho tovariši, ktorí vyrezávali veľmi jemnú ornamentiku či fiály. Odbornosťou vynikali aj maliari, ktorí oltár pozlacovali – v hlavnej časti pravým lístkovým zlatom a štít “falošným zlatom”, to znamená, že ho postriebrili a striebro pretreli priesvitným lakom, ktorý vzbudzuje dojem zlátenia. Profesionálnu úroveň mali aj maliari tabuľových obrazov. Oltár, hoci je zasvätený patrónovi mesta a kostola sv. Jakubovi Apoštolovi, je v podstate oltárom apoštolov. Oni sú základom jeho ikonografie, vytvárajúcej uzavretý ikonografický program. Po prvý raz sa s nimi stretávame na predele, predstavujúcej Poslednú večeru v okamihu, keď Kristus prednáša tragické slová: “Jeden z vás ma zradí”.
Keďže scéna je podaná už v renesančnom duchu, tieto tragické slová vnímajú iba dvaja apoštoli: Peter, sediaci vedľa Krista, a Judáš, ktorému boli slová adresované. Ostatní apoštoli sa navzájom bavia, jedia a pijú, akoby sa nič nedialo. Aj to svedčí o genialite Majstra Pavla, že dokázal, pre kresťanov takú významnú scénu, zasadiť decentne do úzadia. Intímnosť tejto inak verejnej scény ešte zvýrazňuje ornamentika viniča, visiaceho zhora ako záclona. Z technického hľadiska je zaujímavé, že skupiny dvoch alebo troch apoštolov vyrezal Majster Pavol z jedného kusa dreva.
Ikonografia apoštolov pokračuje na zatvorených krídlach oltára maľbami. Maľby sú urobené podľa predlôh Lukasa Cranacha a Scheufeleina. Predstavujú Getsemanskú záhradu a Judášovu zradu, Bičovanie, Korunovanie tŕním, výjav Ajhľa človek (Ecce homo), Krista pred Pilátovým súdom, Nesenie kríža, Ukrižovanie a Zmŕtvychvstanie. Dej ďalej pokračuje na otvorených krídlach oltára, nie je však podaný v maľbe, ale reliéfne. Po nesmieme ľudsky podanej scéne Rozoslania apoštolov do sveta, pri ktorej Majster Pavol použil ako predlohu prírody Marianskú horu vypínajúcu sa nad Levočou, zachytáva sťatie sv. Jakuba v Jeruzaleme, mučenie sv. Jána varením v oleji a jeho víziu pri písaní Apokalypsy na ostrove Patmos. Všetko vrcholí hlavnými sochami v oltárnej skrini, ktoré predstavujú Madonu s dieťaťom v náručí, stojacu na polmesiaci s hlavou démona, sv. Jakuba a sv. Jána, už v nebi. Vážnosť postavenia sôch zdôrazňujú aj ich rozmery. Madona je vysoká 2,47 m, sv. Jakub 2,32 m a sv. Ján 2,30 m. Madonu predstavuje prekrásna žena v najzrelšom veku. Štíhlosť jej postavy ešte zdôrazňuje bravúrne riasenie jej plášťa a splývajúce dlhé vlasy. Madoninu korunu nesú dvaja lietajúci anjeli. Ježiško drží v jednej ruke jablko, druhou žehná. Jemnú, takmer dievčenskú tvár má aj sv. Ján Apoštol, držiaci v ruke kalich s hadom. Napriek týmto znakom sú obe tieto postavy podané trochu manieristicky.
Hlavná postava, patrón kostola sv. Jakub, je podaná ako živý človek s červenou tvárou. Držiac pútnickú palicu v ruke akoby vykračoval a chcel niečo povedať Madone. V takomto pohybe ho Majster Pavol zdôraznil bez toho, aby bol ostatné postavy nejako potlačil do úzadia. Treba poznamenať, že aj tieto obrovské sochy sú vytvorené vždy z jedného kusa lipového dreva.
Pretože si výška klenby svätyne vyžadovala vyššiu skriňu, ktorú by nemohli sochy zaplniť, Majster Pavol nadstavec oltára zaplnil bohatými fiálami, vimperkami a baldachýnmi, v ktorých sú malé sošky cirkevných otcov: sv. Augustína, Ambróza, Hieronyma a Gregora Veľkého. Sošky symbolizujú, že učenie Cirkvi vychádza jednak zo zjavenia sprostredkovaného apoštolmi, ale aj z tradície. Apoštoli sa na oltári vyskytujú ešte raz – vo fiálovom štíte. Tieto sochy sú však podstatne staršie ako oltár. Zvyčajne sa datujú asi do roku 1370 a je možné, že boli na pôvodnom hlavnom oltári.
Je takmer neuveriteľné, že také obrovské dielo, vyhotovené z horľavého a škodcami ľahko napadnuteľného dreva, prežilo na svojom mieste takmer 500 rokov. Pritom viackrát horel aj kostol, neraz ho ohrozovali vojny a povstania a vážne ho poškodila črvotoč. Opravovaný bol v rokoch 1654,1752 a 1861. Pretože črvotoč ho v priebehu rokov tak narušila, že hrozilo jeho zrútenie, dal ho štát v povojnových rokoch reštaurovať. Túto zodpovednú a záslužnú prácu vykonali v rokoch 1952-1954 bratia František, Herman, Karol a Jozef Kotrbovci s kolektívom. Po rozobratí oltára črvotoč vyničili plynom cyklón B, následne drevo petrifikovali napustením tekutinou obsahujúcou živice. Odstránili premaľby, celý oltár zreštaurovali a znova poskladali. Pri tomto reštaurovaní bol od svojho postavenia po prvý raz rozobratý.